Mladým farníkom predkladáme zaujímavú ponuku s názvom „Desiatok dekanátu“, v ktorej sa zaviažu v jeden deň v roku pomodliť sa aspoň jeden desiatok sv. ruženca za mládež dekanátu; bližšie sa o veci dozviete na e-mailovej adrese, uvedenej na výveskách: Desiatok dekanátu.(www.rkcemerne.sk)

    Pozývame veriacich na ranné tzv. „rorátne“ sv. omše, ktoré sú v úcte k Panne Márii cez všedné dni adventu do 17. decembra vždy ráno o  6:30h.

V sobotu 4.12.2010 od  9:00h. majú na starosti rodiny Dilikova, Figmikova
a Koritkova. Srdečne ďakujeme rodinám, ktoré upratovali kostol k uplynulej nedeli.

Benedikt XVI. v sobotu 21.11.2010 dopoludnia v Bazilike sv. Petra celebroval slávnostnú sv. omšu so začiatkom o 9.30 hod. spolu s 24 novovymenovanými kardinálmi. Táto slávnosť nadväzovala na piatkové verejné konzistórium, pri ktorom pápež Benedikt XVI. v Bazilike sv. Petra menoval nových členov kardinálskeho kolégia. Počas slávnosti im odovzdal kardinálske prstene. Po homílii Svätého Otca nasledoval obrad odovzdávania kardinálskych prsteňov úvodnými slovami pápeža, v ktorých nových kardinálov nazval najdrahšími bratmi, pripojenými ku kolégiu kardinálov, ktorí sú ešte užším zväzkom spojení so svätou rímskou Cirkvou, ktorej titulárne chrámy im boli odovzdané pri piatkovom menovaní. Povedal, že prsteň, ktorý dostanú, je znamením dôstojnosti, pastoračnej starostlivosti a pevnejšieho spojenia s Petrovým stolcom. Potom postupne pristupovali všetci 24 kardináli a na kolenách prijali kardinálsky prsteň z rúk Benedikta XVI. Svätý Otec každému kardinálovi pri odovzdávaní prsteňa povedal: „Prijmi prsteň z Petrovej ruky a vedz, že láskou ku kniežaťu apoštolov sa posilňuje tvoja láska k Cirkvi.“ Potom, po krátkej modlitbe, nasledovalo vyznanie viery a slávnostná liturgia ďalej pokračovala.
 

Zdroj: tkkbs.sk

      Nasledujúca nedeľa je prvou adventnou nedeľou v roku A. Začína nový liturgický rok ; Svätenie adventných vencov bude počas vigílnej sv.omše v sobotu večer.Okrem toho sa bude konať jesenná zbierka na charitu.

   V sobotu večer 27.11.2010 sa bude konať z iniciatívy súčasného svätého Otca adventná vigília modlitieb za život; vigília začne pred sv. omšou večer o 17:30 h.

  Pozývame všetky deti na tvorivé dielne dňa 27.nov.2010 t.j. v sobotu o 10:00 hod.
v katechetickej miestnosti. Budeme tam spolu s mládežou vyrábať ozdoby, tašky, darčekové predmety, záložky, pohľadnice, korálky a tvorivo vyplníme náš čas.  Pozývame aj mládež, ktorá zažila atmosféru tvorivých dielní, aby svoje skúsenosti  mohla odovzdať ďalej.  (Školské sestry - vranovská komunita)

   Z príležitosti blížiaceho sa sviatku sv. Ondreja budú v sobotu 27. nov. diecézne kňazské
rekolekcie v košickej katedrále. Začnú o pol desiatej dopoludnia.

   Znova pozývame na evanjelizačné katechézy, ktoré prebiehajú v našom farskom kostole vždy
v utorok a piatok o 19:00 h po večernej sv. omši.

V sobotu 27.11.2010  od  9:00h majú na starosti rodiny Kapustova, Kľučarova a Urigova. Srdečne ďakujeme rodinám, ktoré upratovali kostol k uplynulej nedeli.

Sv. Alžbeta Uhorská sa narodila v roku 1207 buď v Bratislave alebo v Sárospataku (vých. Maďarsko). Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a jeho manželky Gertrúdy. Už ako štvorročnú ju sľúbil jej otec za manželku Ľudovítovi, synovi Hermana, durínskeho grófa. Kvôli tomu ju chceli od mala učiť nemeckým obyčajom a zvykom. Poslali ju na hrad Wartburg a Eisenach. Násilná smrť jej matky ju ako mladú princeznú ovplyvnila k vrúcnejšiemu vzťahu k Bohu a viere. Bola veľmi skromná, vedela sa zriekať svetských veci, podľa svojich možností podporovala chudobných. Keď gróf Herman zomrel, jeho syn Ľudovít nebol ešte plnoletý, a tak namiesto neho vládla jeho matka Žofia, ktorá nepriala Alžbete. Nepáčilo sa jej, že sa nespráva presne podľa starých šľachtických zvykov, tŕňom v oku jej boli Alžbetina pomoc chudobným a sebazapieravý, skromný život. Len jej snúbenec Ľudovít sa jej zastával, veľmi sa mu páčili jej čnosti a povaha. Napriek odhováraniu si ju v roku 1221 vzal za ženu, hoci mala ešte len štrnásť rokov. Navzájom sa podporovali v čnostiach a skutkoch lásky. Alžbeta často v noci vstávala k modlitbe, rozjímala nad tajomstvami viery. Neprestala ani podporovať chudobných. Spolu mali tri deti: Hermana, Žofiu a Gertrúdu. Všetky tri boli veľmi dobre vychované, prví dvaja vzormi kresťanských panovníkov a Gertrúda sa stala opátkou altenburského kláštora, zomrela v chýre svätosti.

V rokoch 1224-1225 nastalo pre neúrodu obdobie veľkého hladu a biedy. Alžbeta pomáhala, ako vedela. Rozdávala zo zásob svojho hradu, ba pre chorých postavila nemocnicu. Vlastnými rukami slúžila chorým, ošetrovala. V roku 1227 jej muž Ľudovít zomrel na mor, práve keď bol na križiackej výprave. Alžbeta mala iba dvadsať rokov. Keď jej doniesli správu o mužovej smrti, cítila sa, akoby sa stratilo všetko, kvôli čomu žila. Nevlastný brat jej muža, Henrich Raspe, násilím uchvátil vládu nad durínskym kniežatstvom, Alžbetu aj s deťmi vyhnal a prísne zakázal komukoľvek v kniežatstve jej pomôcť. Nikto sa nenašiel, kto by sa odvážil prestúpiť príkaz tyranského vládcu. Až natrafili na jedného hostinského, ktorý kvôli nim dal vypratať maštaľ a tam im dovolil sa uchýliť. Istý františkánsky kňaz jej potom našiel príbytok v pastierni na samote. Po čase sa o tom dozvedela Matilda, sestra zomrelej Alžbetinej matky Gertrúdy, ktorá bola predstavenou kláštora v Kitzingene. Dala ju vyhľadať a priviesť k sebe do kláštora. Sám biskup Egbert potom začal vyjednávať s neľudským tyranom, ktorý vyhnal Alžbetu z domova. Po nejakom čase priviezli do Bambergu mŕtvolu Alžbetinho muža Ľudovíta. Henrichovi sa vtedy pohlo srdce, oľutoval všetko, čo napáchal proti Alžbete a opustil palác aj hrad Wartburg. Vládu odovzdal Alžbete. Tá však zverila výchovu svojich detí do rúk skúsených ľudí – syna dala do výchovy mužom, ktorým zároveň zverila vedenie krajiny, dcéru dala na výchovu na kreuzburský hrad a Gertrúdu do premonštrátskeho kláštora. Sama odišla z hradu, v meste Marburg nad Lahnom v roku 1229 založila nemocnicu sv. Františka z Assisi. Pri nemocnici si dala zariadiť chudobný byt podľa františkánskej špirituality a tam žila v chudobe a službe chorým. Keď sa o tom dozvedel jej otec Ondrej II., dal po ňu poslať, ona však odmietla so slovami, že žije dobrovoľne v chudobe, nič jej nechýba a je šťastná. V roku 1231 vážne ochorela a o štrnásť dní, 17. novembra zomrela. Na jej hrobe sa stalo mnoho zázrakov. Za svätú bola vyhlásená už štyri roky po smrti pápežom Gregorom IX.

Nasledujúca nedeľa je poslednou nedeľou v cirkevnom roku- Nedeľa Ježiša Krista Kráľa vesmíru. Pred  vyloženou Sviatosťou Oltárnou sa koná obnova zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu; pri recitovaní modlitby „ Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia“ možno získať za obvyklých podmienok úplné odpustky.

       Znova pozývame na evanjelizačné katechézy, ktoré prebiehajú v našom farskom kostole vždy v utorok a piatok o  19:00h po večernej sv. omši.

V  sobotu 20.11.2010  od  9:00 hod. majú na starosti rodiny Gamratova, Rostecka a Zstrakova. Srdečne ďakujeme rodinám, ktoré upratovali kostol k uplynulej nedeli.

Desiaty novembrový deň patrí v našom kalendári menu TIBOR. Toto meno nesie aj náš drahý duchovný otec ThLic. Tibor Závadský, dekan, duchovný správca našej farnosti. Chceme mu pri príležitostii jeho sviatku menín popriať hojnosť pokoja, zdravia, radosti,  lásky  a vždy plnú priehršť povzbudivých slov.

S úctou farníci.

Pápež Benedikt XVI. dnes v rámci svojej návštevy Španielska silne obhajoval tradičnú rodinu a práva nenarodených detí, čím priamo napadol zákony umožňujúce sobáše homosexuálov a rýchle rozvody, ako aj legislatívu uľahčujúcu vykonávanie interrupcií.

Prejav v tomto duchu predniesol Benedikt počas vysviacky barcelonskej baziliky Sagrada Família, chrámu zmierenia zasväteného Svätej rodine. Tento kostol sa už stal barcelonským monumentom napriek tomu, že jeho stavba ešte nie je celkom dokončená.

V priebehu posledných niekoľkých dní je to už druhýkrát, čo pápež kritizoval politiku španielskej socialistickej vlády a vyzýval, aby Európa opäť objavila Boha.

Pri Benediktovej ceste papamobilom do baziliky stálo navôkol približne 200 gayov, ktorí sa manifestačne bozkávali a robili si posmešky, čím chceli protestovať voči pápežovým názorom na homosexualitu. Cirkev učí, že homosexuálny pohlavný akt je činom "vnútorne zvráteným".

zdroj: SME.sk

Sv. Martin sa narodil v meste Szombathely vo východnom Maďarsku okolo roku 316 v pohanskej rodine. Jeho otec mal vysokú hodnosť vo vojsku, bol tribúnom (plukovníkom). Rodičia sa presťahovali do Pavie v severnom Taliansku. Neboli síce pokrstení, ale veľmi dbali na to, aby Martina nepokazili vojaci svojou nemravnosťou a tvrdosťou. Malý Martin bez vedomia rodičov začal chodiť na stretnutia katechumenov (tých, čo sa pripravujú na krst). Keď mal pätnásť rokov, mal byť pokrstený. Vtedy však cisár Konštantín vydal rozkaz, aby sa do vojska zapojili všetci schopní synovia starých a vyslúžených vojakov. Martinovmu otcovi sa nepáčilo synovo tiché a utiahnuté správanie, a tak ho tiež prihlásil do vojska. Martin bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Amiens v severnej Galii (Francúzsko). Martin sa však nepokazil. Ku všetkým, aj k svojim podriadeným bol láskavý, bol štedrý voči svojmu sluhovi, aj voči chudobným. V meste Amiens sa odohral aj ten známy príbeh, keď stretol pri svojej ceste na koni žobráka, ktorý sa triasol zimou. Martin všetko rozdal, nemal pri sebe nič, a tak mu dal polovicu svojho plášťa. Vtedy v noci sa mu zjavil Pán Ježiš odiaty polovicou plášťa, ktorý Martin daroval žobrákovi. Hneď na druhý deň sa dal Martin v meste pokrstiť. Bolo to roku 339, mal vtedy asi dvadsaťtri rokov.

Po čase odišiel z vojska, utiahol sa do samoty. Nejaký čas potom počúval biskupa sv. Hilára v Poitiers (západná Galia) a potom odišiel za svojimi rodičmi, ktorí sa medzitým presťahovali späť do Martinovho rodného mesta. Martinova matka sa stala tiež kresťankou. Otec neopustil pohanské zvyky až do smrti. Martin sa stal neúnavným bojovníkom proti bludu ariánov. Tí ho však za to vyhnali z mesta. Chcel ísť za Hilárom, no toho tiež stihol podobný osud. A tak sa nakoniec ocitol až na malom ostrove Galinaria oproti Janovu, kde osamote žil. Začiatkom roka 360 sa Hilár vrátil z vyhnanstva, Martin sa rozhodol ísť za ním. Hilár ho chcel vysvätiť za kňaza, no Martin sa necítil hodný. Usadil sa radšej v meste Piktavium v Galii, kde žil v prvom galskom kláštore spolu s niekoľkými mužmi.

V roku 371 sa uprázdnil biskupský stolec v meste Tours. Ľudia si žiadali, aby bol biskupom práve Martin. On samozrejme nechcel. No násilím ho vyviedli z jeho úkrytu, ktorý mal medzi husami, ktoré ho svojím gagotom prezradili. Kvôli tomu sa niekedy vyobrazuje s husou. 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa. Za svoje sídlo si zvolil miesto asi dva kilometre od mesta Tours pri rieke Loire, kde vystaval drevený kláštor. Žil tam aj s asi osemdesiatimi učeníkmi. Nič nevlastnili, žili veľmi skromne. Martin zriedka opúšťal samotu, ale vedel rázne zakročiť, keď bolo treba. Keď dal cisárov brat Valens upáliť osemdesiat katolíckych kňazov, Martin sa vybral za cisárom Valentiniánom, aby ho napomenul. Valentinián si ho potom často volal ako poradcu na svoj dvor. Martin mal veľa zásluh aj na obrátení mnohých pohanov, ktorých bolo v okolí Tours veľmi veľa. Po zvyšok svojho života zostal skromným, poníženým, spával na holej zemi. Zomrel 8.novembra 397. Jeho telo pochovali 11.novembra na cintoríne za mestom Tours. Na tom mieste teraz stojí veľký chrám, ktorý je mu zasvätený.

Lateránska bazilika patrí medzi štyri hlavné baziliky Cirkvi. Nachádza sa na Lateránskom námestí v Ríme vedľa Lateránskeho paláca. Pôvod mena Laterani siaha až do čias okolo narodenia Krista. Vtedy Lateránsky palác patril rodu Laterani. Jej posledného potomka dal zavraždiť cisár Nero. Palác sa potom stal majetkom cisára. Keď nastúpil na cisársky trón Konštantín Veľký, daroval celý palác pápežovi Silvestrovi I. Vtedy sa stal sídlom pápežov a zostal ním takmer tisíc rokov. No v roku 1308 vyhorel, a tak sa pápež presťahoval do Vatikánskeho paláca. Zrúcaniny vyhoreného paláca dal odstrániť pápež Sixtus V. v roku 1586. Po odstránení ruín vystavali nový, terajší palác, ktorý však je oveľa menší. No pápeži už ostali bývať vo Vatikáne. Na rozkaz pápeža Jána XXIII. tam zriadili rímsky vikariát; Lateránsky palác sa tak stal sídlom rímskeho biskupstva. Sídli tam biskup (kardinál), ktorý zastupuje Sv. Otca vo vedení rímskej diecézy.

Lateránska bazilika je prvou zo všetkých rímskych bazilík. Niekedy sa zvykne nazývať aj „matkou všetkých kostolov“. Ďalšie baziliky sú: Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, Bazilika sv. Pavla na Ostijskej ceste (fuori le mura – za múrmi mesta) a Bazilika Santa Maria Maggiore. Lateránska bazilika bola pôvodne zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Až neskôr k tomuto patrocíniu pridali aj sv. Jána, apoštola, a sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne to bol päťloďový kostol, ktorý bol vystavaný za čias pápeža Miltiada v rokoch 310-314. No tento chrám bol viackrát zničený – Vandalmi v 5. storočí, zemetrasením v 9. storočí a požiarom v 17. storočí. Terajší chrám pochádza zo 17. storočia. Vtedy pápež Inocent X. poveril slávneho architekta Borrominiho, aby baziliku od základov obnovil. Priečelie chrámu pochádza z roku 1735 a apsida z roku 1885. Hlavné priečelie postavil z travertínu Alexander Galilei. Na vrchnom zábradlí je pätnásť sôch, ktoré predstavujú Krista, sv. Jána, apoštola, sv. Jána Krstiteľa a cirkevných učiteľov. Do baziliky vedie päť brán, z ktorých jedna je tzv. Porta sancta (Svätá brána), ktorá sa otvára iba počas milostivých (jubilejných) rokov. Bazilika je dlhá 130 metrov, má aj v súčasnosti päť lodí. Treba však podotknúť, že Borrominiho prestavba jej ubrala na bazilikálnom štýle, keďže každé dva stĺpy boli spojené múrmi a medzi viaceré dvojstĺpia vložil kaplnky. Vnútorné zariadenie a výzdoba je veľmi bohatá, keďže bola vytváraná počas stáročí.

Pred bazilikou sa nachádza socha sv. Františka Assiského (z r. 1927), ktorý dvíha ruky k Lateránu. Toto gesto pripomína stretnutie Františka s pápežom Inocentom III., ktorý ho videl predtým vo sne, ako zachraňuje praskajúcu Lateránsku baziliku, ktorá bola vtedy ešte pápežským chrámom a vo sne predstavovala celú Cirkev.

V bazilike sa v priebehu dejín konali mnohé synody a aj päť všeobecných cirkevných snemov (koncilov). V roku 1929 tu bola podpísaná tzv. Lateránska zmluva – dohoda medzi Vatikánskym štátom a Talianskom.

Lateránska bazilika je teda hlboko zapísaná v dejinách Cirkvi ako miesto konania mnohých udalostí, spojených s cirkevným i svetským životom. Výročie jej posvätenia bolo sprvu záležitosťou len rímskej diecézy, až neskôr sa rozšírilo na celú Cirkev.

    Znova pozývame na evanjelizačné katechézy, ktoré prebiehajú v našom farskom kostole vždy v utorok a piatok o  19:00 hod. po večernej sv. omši.

     Pozývame veriacich na kňazské rekolekcie, ktoré budú vo štvrtok 11. 11. 2010 o  9:00 hod.